„Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť?“ spýtala sa úradníčka.

„Pani Nováková, súrne potrebujem od vás radu,“ obrátil som sa ňu.

Úradníčka sa spýtala: „A čo konkrétne potrebujete, pán Kováč?“

„Viete, je to taká netypická záležitosť,“ pustil som sa do vysvetľovania, „neviem, či vám to budem vedieť dobre popísať.“

Adam sa obrátil na otca: „Potrebujem odviesť do mesta. Mohol by si?“

„Máš upratanú izbu? Si už naučený na zajtra?“ reagoval otec.

„Ja upratujem stále,“ hovoril otrávene Adam, „to Maťo robí neustále neporiadok.“

„A učil som sa už včera,“ dodal Adam.

Otec sa pousmial a riekol: „Tak sa obleč! Dávam ti tridsať minút a ideme!“

„Hovorila si už so šéfom?“ spýtala sa ma náhle Evka.

„Nie, akosi ešte nebola vhodná príležitosť,“ odpovedala som jej.

Anka prerušila prácu a priamo na mňa pozrela: „Ale vieš, že to musíš spraviť?“

„Jasné, viem,“ nervóznejšie som reagovala, „ale musím si to najprv dobre premyslieť.“

Evka však pokračovala: „Odkladáš to, pretože dúfaš, že sa všetko vyrieši samo. Ale to sa nevyrieši a ty to vieš!“

„Prosím ťa,“ skočila som jej do reči neskrývajúc moju podráždenosť, „toto si musím vyriešiť sama.“