Rozprávanie – zachytáva určitú udalosť v časovej postupnosti. Ide väčšinou o príbeh, ktorý má začiatok a koniec. Pri rozprávaní na rozdiel od opisu je dôležitá postupnosť, pretože ide o následnosť dejov, ktoré sa odohrali v určitej chronologickej postupnosti. V rozprávaní používame veľa slovies, ktoré sú v minulom čase. Taktiež častý výskyt priamej reči. Občas sa použije tzv. historický prézent čiže použitie aspoň jednej vety v prítomnom čase, čím sa dané rozprávanie oživí.

Rozprávanie predpokladá priamy kontakt rozprávača a poslucháča. Vyskytuje sa hlavne v hovorovom štýle, nájdeme ho aj v beletrii. Je súčasťou ľudovej slovesnosti, však naši predkovia si radi krátili dlhé chvíle rozprávaním rôznych príbehov. V hovorovej reči je rozprávanie obohatené o rôzne mimojazykové prvky, ktorými rozprávač svoj príbeh oživuje, ako je intonácia, mimika, gestika. Správne rozprávanie má byť pútavé, aby poslucháča zaujalo, môže obsahovať aj rôzne poetické prvky ako napríklad prirovnanie, frazeologizmy a koniec nesie v sebe zaujímavú, nečakanú pointu.

Stretávame sa aj s rozprávaním s prvkami opisu. V reprodukcii príbehu občas potrebujeme poslucháčovi niečo ozrejmiť, bližšie priblížiť, a tak potrebujeme nejakú vec, osobu alebo miesto opísať.

Rozprávanie – vzor:

Včas ráno nás zobudili letné slnečné lúče. Ďalší prázdninový deň pred nami a modrá obloha predpovedá, že bude nádherne. Bolo by škoda ostať doma. Aj starý otec prestupuje z nohy na nohu, netrpezlivo čaká, kým sa naraňajkujeme. Počul totiž, že huby už rastú a to on po takej správe už doma neobsedí. A tak ja, môj brat Mišo a starý otec sme si obuli naše túlavé topánky, zobrali sme si jedlo, ktoré nám pripravila stará mama a poďme do lesa. V lesíku bolo príjemne, sviežo, štebot vtáčkov nás povzbudzoval. Nebolo ani dlhé hľadanie a už starký kričí: „Aha tam je! Krásavec jeden!“ A už sa aj teší pohľadu na pekný hríbik učupený pod smrekom. „Musí tu mať niekde aj kamaráta,“ vraví starý otec. A tak aj bolo. O chvíľu sa aj Mišo mohol pochváliť svojím hríbikom. Aj ma to trochu hnevalo, že ja som ešte bez úlovku, ale netrvalo to dlho. Huby sa tento krát pred nami veru neskryli. Náš košík sa nám pekne napĺňal. „Poďme ešte tamto na kopček, tiež sú tam dobré miesta na huby!“ volal nás starký. A tak si veselo kráčame, všetci traja naradostení s dobrého hubárčenia. Keď tu zrazu Mišo zastane, tvár mu zmeravie. „Pozrite tam!“ kričí prekvapením.

Na opačnom konci lúčky sa pokojne macko prechádza. A my všetci traja neveríme vlastným očiam. „Len pokoj chlapci, medveď nezaútočí len tak. Poďme však pomaličky naspäť!“ upokojuje nás starý otec. A tak pomalými krokmi sme začali cúvať, pomaly sa otočili sa kráčali von z lesa. Naše kroky sa však čoraz viac naberali na rýchlosti. Všetci traja mlčky, s malou dušičkou sme si priali, aby sme čím skôr boli doma. Starý otec je však skúsený zálesák, nestalo sa mu také niečo prvý krát a dobre vie, ako sa v takej chvíli zachovať. No napriek tomu, ako sa nám potom priznal, nebolo mu všetko jedno, však mal za nás zodpovednosť a podľa toho, čo nám o medveďoch rozprával, je to divé zviera a veľmi silné a taktiež rýchle. Dobehol by nás veľmi ľahko. Určite by sme v ten deň nazbierali ešte veľa húb, ale strach nás vyhnal z lesa von. To však absolútne nevadí, dôležité je, že sa nikomu nič nestalo. Ten pohľad na medveďa si určite budem dlho pamätať. Už sa teším, ako celý príbeh budem rozprávať svojim kamarátom.