Beletrizovaný životopis – vzor 2

21.  januára 2003 zaznel môj plač po prvý raz. A moja maminka ten plač potom počúvala ešte mnoho krát. Už ako bábätko som bol dosť živý, mamka sa pri mne veľmi nevyspala. No ako ona hovorí, to bolo ešte nič, horšie časy nastali, až som začal behať. To už som jej nedal posedieť. Nebolo plota, nebolo schodov a ani stromu, kde by som sa nesnažil vyšplhať. Ocino často hovorieval: Poslúchaj mamu! No ja viem, že ho tak trochu tešilo, že som taký istý beťár, ako on bývaval. Často sa so mnou hrával, učil ma plávať, korčuľovať, bicyklovať. Obidvaja moji rodičia sú úžasní a som vďačný, že ich mám.

Keď sa narodila moja sestra, bol som trochu sklamaný, že sa s ňou nedá hrať. Niekedy som jej robil zle, keď sa nikto nepozeral. To bolo mojím tajomstvom. A však, čo len trochu vyrástla, už som sa snažil ju čo to naučiť. A musím povedať, že aj keď je to dievča, nedá sa zahanbiť. A pristúpila aj na moje chlapčenské hry na vojakov.

V skôlke sa mi páčilo. Ale ja som sa páčil pani učiteľkám už trochu menej. Sťažovali sa, že neposlúcham. Ja som však nechcel byť zlý, len akosi neviem obsedieť na jednom mieste. A to bolo mojím problémom aj v škole. Ja by som tak rád poznal nové veci, neustále niečo objavoval. Ale sedieť v lavici a byť ticho? Veď to sa nedá.

Ešteže máme telesnú výchovu – môj najobľúbenejší predmet. Tam ma baví všetko, ale najradšej hrávam futbal. Tiež ma celkom zaujíma matematika a niečo aj zo zemepisu. Ešte neviem, čo by som chcel v živote robiť, no prial by som si zamestnanie, kde by som nemusel sedieť, pretože ja som typ človeka, ktorý potrebuje pohyb.