1. Správne riešenie:

Ach, ale mi je smutno. Bolo už desať hodín, no otec stále nebol doma. Báli sme sa, či sa mu nič nestalo, preto sme zavolali do jeho vedúcemu, no nik sa nehlásil. Sestra sklonila hlavu, mlčiac sa odišla do izby, kde spal náš malý brat. Prikryla ho a pohladila. Keď sa zrazu otec zjavil vo dverách, všetkým sa uľavilo. Tak veľmi som sa ho chcel spýtať, kde bol, a neodvážil som sa. Otec je k nám chladný, a tak aj my si svoje pocity nechávame vo svojom vnútri. Nie je však dobré žiť v trápení, strachu a neistote. On, samozrejme, sa správal, akoby sa nič nestalo. Aj sa mierne usmial, aj nás pohladil. Odložil si klobúk na vešiak, kabát zavesil. Len čo sa na nás pozrel, obidvaja sme vedeli, že nie je všetko v poriadku. Sadol si na miesto, kde zvykol sedávať starý otec, keď nám rozprával príbehy z mladosti. Sestra mu vždy sedávala na kolenách. Pamätám si tie momenty, akoby to bolo včera, aj keď niekedy sa mi zas zdá, že už to bolo veľmi dávno, čo starý otec umrel.

2. Správne riešenie:

„Ahoj, čo dnes robíš?“ spýtala sa ma Jarka, keď sme sa stretli pred vchodom.

„Uvidím, čo mi povedia doma,“ odvetil som jej.

„Skúsme ísť popri potoku,“ ozval sa zrazu Drobec, „možno sa dostaneme do dediny.“

Náhle spoza kríka ktosi na mňa kričí: „Jano, schovaj sa!“

Anna sa ma nenápadne spýtala: „Bol si včera na návšteve u Benických?“

„Nechcela som ťa uraziť,“ poznamenala Júlia hladiac mi do očí, „no nemohla som len tak mlčať.“