Obraz zemianstva v slovenskej literatúre (Kalinčiak, Vajanský, Hviezdoslav, Kukučín)

Obraz zemianstva v slovenskej literatúre

(Kalinčiak, Vajanský, Hviezdoslav, Kukučín)

Tematikou zemianstva sa na Slovensku začala intenzívnejšie zaoberať nastupujúca mladá generácia realistov, ktorá vstúpila do literatúry v 80-tych rokoch 19. storočia. V tomto období sa na Slovensku začal vyostrovať národnostný útlak, Slováci boli vystavení bezohľadnej maďarizácii. Slovensko ostalo bez politických i kultúrnych inštitúcií (Matica slovenská bola zatvorená už v roku 1875). Slovenskí spisovatelia sa zaoberali otázkou ako oživiť slovenský národný život a kto sa má stať vedúcou silou spoločnosti – zemianstvo, mešťania či ľud. Slovenské zemianstvo, teda nižšia šľachta, však v tomto období už bolo väčšinou pomaďarčené, navyše bolo hospodársky i morálne na úpadku.

Predstaviteľom, ktorý zobrazil zemianstvo ešte v období štúrovcov (romantizmu), bol Ján Kalinčiak. Život zemanov, ich spory i charakterové vlastnosti vykreslil najmä vo svojej vrcholnej próze Reštavrácia. Jej námetom sú stoličné voľby z 30-tych rokov 19. storočia, obraz získavania voličov pred voľbami župných úradníkov (vicišpánov) a boj dvoch rozvetvených rodín (Potockého a Bešeňovského). Obraz zemianstva v diele vychádza napriek Kalinčiakovej zhovievavosti a úsmevnému pohľadu veľmi kriticky a presvedčivo. Vidíme zemianstvo, ktoré upadá hospodársky i morálne. Zemianske rodiny sú už v tomto období nemajetné, chudobné, z ich bývalých majetkov už nezostalo nič. I keď zemania vyšli na mizinu, boli veľmi hrdí a pyšní na svoj pôvod, na svoju zemiansku česť a na svoje privilégiá (právo voliť), sedliakmi pohŕdali a vyvyšovali sa nad nich. Keďže boli chudobní, pri reštavráciách (voľbách) dávali hlasy tej strane, ktorá ich viac kŕmila, opíjala a podplácala.

Dej je jednoduchý. Adam Bešeňovský, už 15 rokov stále prvý vicišpán, urazí pred voľbami rodinu Levických tým, že nechce dať svoju dcéru Štefanovi Levickému, hoci sa mladí majú radi. Bešeňovský zamýšľal vydať svoju dcéru za grófa (ktorý mu za to mal sčasti financovať jeho volebnú kampaň), aby však nestratil hlasy Levických, sľúbil, že ju dá Štefanovi vtedy, ak Štefan bude vicišpánom. Bol si istý, že sa to nestane, lebo Štefan bol chudobný. Štefanov strýc, ktorého Bešeňovský aj osobne urazil, vymyslel plán, ako by sa Štefan stal druhým vicišpánom. Sľúbil Potockému 400 hlasov celej rodiny Levických, ak si po zvolení za vicišpána vezme za druhého vicišpána Štefana Levického. Aby bolo víťazstvo isté, bolo treba zariadiť, aby sa Bešeňovského voliči nedostavili na voľby. Plán sa podaril tak, že jednu skupinu voličov poopíjali do nemoty a dali zaviesť ďaleko do hory na opačnú stranu od miesta volieb, druhú skupinu podplatený mýtnik nepustil cez most, iných zase zvábili do cirkusu, aby zmeškali voľby. Všetci títo nestihli prísť na voľby včas, a tak prvé miesto získal Potocký, druhé vicišpánstvo podľa dohody Štefan Levický. Adam Bešeňovský musel dodržať svoj sľub a román sa končí svadbou Števka a Aničky.

Nad postavením slovenského zemianstva sa vo svojich prózach zamýšľa aj jedna z vedúcich osobností slovenského národného života, politik, novinár, právnik, literárny kritik a spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský. Rieši otázku, či sa ešte zemianstvo môže vrátiť do národného života. Nazdáva sa, že zemianstvo by sa ešte mohlo stať vedúcou silou spoločnosti, keby sa spojilo s uvedomelou slovenskou inteligenciou. Nehľadá však už oporu v zemianstve ako celku, ale v aktívnych jedincoch. Takýmto aktívnym jednotlivcom je aj Stanislav Rudopoľský z románu Suchá ratolesť. Stanislav je potomok bohatej zemianskej rodiny. Z potuliek po Európe sa vracia do rodného Rudopolia. Keďže Stanislav dlhé roky trávil v cudzine, chýba mu národné uvedomenie. Zoznamuje sa však so statkárom Vaňovským a učiteľom Tichým a ich zásluhou sa zbližuje s národným hnutím, spoznáva pravú tvár národného útlaku a jeho dôsledky v živote spoločnosti. Presvedčiť ho pomôže aj jeho láska k mladej príťažlivej vdove Adele Rybáričke, hrdej slovenskej vlastenke.

Pavol Országh Hviezdoslav sa zemianskou tematikou zaoberá najmä v spoločenských eposoch Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský. Vytvoril ich z rozpomienok na svoje rodisko Vyšný Kubín, ktorý tu nazýva Vlkolínom. Zaujal ho najmä vzťah zemianstva k ľudu. Vo Vlkolíne sa zemania napriek svojmu úpadku ešte nevedia zbaviť rodovej pýchy, ktorá im nedovolí splynúť so sedliackym ľudom. Opovrhujú ním, nechcú si priznať, že sa už doba zmenila.

V epose Ežo Vlkolinskýide o spor Estery, hrdej a panovačnej zemanky a jej syna Eža (Ezechiela). Vznikol kvôli tomu, že Estera nie je schopná zmieriť sa s tým, že Ežo sa zamiloval do obyčajného sedliackeho dievčaťa Žofky. Zakáže mu stretávať sa s ňou, Ežo je však rozhodnutý vziať si ju za ženu. Estera pohrozí synovi, že ho vydedí a viac už nebude jej synom. Ežo odíde z domu, prichýli ho strýc Eliáš, ktorý sa takto chce pomstiť švagrinej,

s ktorou mal už dávnejšie spory. A hoci je Eliáš vychýrený skupáň, vystrojí Ežovi a Žofke takú svadbu, akej vo Vlkolíne už dávno nebolo. Scény svadby trvajúcej 4 dni sú kompozičným i ideovým jadrom eposu. Estera sa dlhé roky nerozprávala ani so synom, ani s nevestou. Jej tvrdé srdce napokon obmäkčí vnuk a kvôli nemu sa zmieri s Ežom aj so Žofkou.

Gábor Vlkolinskýje voľným pokračovaním predchádzajúceho eposu. Autor v ňom podáva ešte širší, podrobnejší obraz života slovenskej spoločnosti v druhej polovici 19. storočia. Zobrazil tu celkový proces rozkladu a úpadku zemianstva. Hlavnou postavou eposu je Gábor, Ežov príbuzní. Gáborova matka je pijanka, o hospodárstvo sa nestará, dom a majetok pustne, dlhy rastú. Gáborov otec nenachádza východisko z tejto situácie a napokon aj on sa dá na pitie. Gábor nemá šťastie ani v láske, zemianske dievčatá ho odmietajú, ani jedna sa nechce do takej rodiny vydať. Gábor chce spáchať samovraždu, ale zabráni mu v tom Ežo a poradí mu, aby si vybral dievča zo sedliackej rodiny. Tak sa syn upadajúcej zemianskej rodiny napokon zachráni včlenením sa do sedliackej rodiny Blažkovcov. P. O. Hviezdoslav bol presvedčený, že zemianstvo sa musí spojiť s ľudom, inak zanikne.

Martin Kukučín svoje názory na upadajúce zemianstvo vyjadril v humoristicko-satirickej poviedke Keď báčik z Chochoľova umrie. K zemianstvu mal odmietavý postoj, na rozdiel od S. H. Vajanského bol presvedčený, že zemianstvo už dohralo svoju úlohu v spoločnosti a je odsúdené na zánik. Hlavnými postavami sú pán Aduš Domanický z Domaníc, predstaviteľ hynúceho, upadajúceho zemianstva, a Ondrej Tráva, dedinský kupec, predstaviteľ novovznikajúcej triedy buržoázie. Charakteristika Aduša je daná už jeho menom – doma nič nemá. Aduš hrá pred svetom veľkého pána, v skutočnosti však už dávno premrhal celý svoj majetok. Má vždy prázdne vrecká, ale veľa rečí, rád sa chvastá, čo všetko má, pritom žije z podvodov a pôžičiek. Jeho gazdovstvo sa rozpadáva a Aduš namiesto toho, aby začal poriadne gazdovať, sníva o majetku, ktorý zdedí, „keď báčik z Chochoľova umrie“.

Aduš a Ondrej sa stretli po jarmoku v krčme. Aduš oklamal Ondreja, narozprával mu, že má veľký kaštieľ, bohaté gazdovstvo a zmienil sa, že má na predaj jačmeň. Ondrej prejavil o jačmeň záujem a zaplatil zaň Adušovi preddavok. Keď však obchodník prišiel do Domaníc po sľúbený jačmeň, namiesto hrdého zemianskeho kaštieľa našiel iba ruiny. Keď prišiel na to, že ho Aduš oklamal, žiadal si späť preddavok. Aduš však medzitým peniaze už utratil. Ondrej chcel dať vyrúbať krásne staré jasene na rodinnom cintoríne Domanických, aby si takto vynahradil stratu peňazí. Aduš sa vtedy zahanbil, ozvalo sa v ňom svedomie a uvedomil si, že takto nemôže ďalej žiť. Sľúbil Ondrejovi, že o týždeň mu vráti peniaze a svoj sľub skutočne i dodržal. Toho istého roku náhle umrel jeho báčik z Chochoľova. Pochovali ho na rodinnom cintoríne Domanických pod staré jasene. Aduš plakal na pohrebe ako dieťa. Jedni hovorili, že preto, lebo po ujcovi nič nezdedil, iní, že preto, lebo sa hanbil, že ho musel pochovať na takú pustatinu, medzi zrúcaniny starého blahobytu.

Obraz zemianstva v slovenskej literatúre (Kalinčiak, Vajanský, Hviezdoslav, Kukučín)
Ohodnoť túto stránku